Ukážka z knihy
Nariekanie z Divokého poľa
Pre naše rozprávanie sú dôležité výpravy Mongolov na západ. Spájajú sa s menom Batu, chána Zlatej hordy, ktorá sa rozkladala medzi riekami Irtyš a Dnester. Hrozila západu vyše pol druha storočia (pokiaľ sa v 15. storočí nerozložila pod náporom ďalšieho legendárneho mongolského panovníka – Timura).
Ťaženie na západ sa začalo útokom na Polovcov. Polovci nemajú lepšiu povesť ako sami Tatári, najmä do ruských dejín vpísali osobitne krvavú kapitolu, ale ich porážka by Mongolov posunula do bezprostrednej blízkosti Kyjeva, preto im Rusi prišli na pomoc. Polovci ich presvedčili logickým argumentom: „Dnes my, zajtra vy.“ Na čo Rusi odpovedali: „Lepšie bojovať v cudzej krajine ako vo vlastnej.“
31. mája 1223 došlo k tragickej bitke na rieke Kalke. Polovci vraj ušli z boja a opustené ruské vojsko utrpelo drvivú porážku. Tou porážkou sa začala najdlhšia a najsmutnejšia kapitola starej ruskej histórie: v roku 1237 Tatári dobyli Kazaň, krátko nato Vladimir a ďalšie mestá aj s Moskvou. Novgorod ochránili lesy a rozvodnené močiare, Kyjev nezachránila ani sláva, bohatstvo a niekdajšia moc. Na sv. Mikuláša 1240 prelomili Tatári kyjevské hradby i kolovú palisádu, ktorú Kyjevčania cez noc postavili v centre mesta, a všetko od základu zničili.
Dávna kyjevská sláva v tom čase ešte stále žiarila, a jej pád bol pre strednú i západnú Európu signálom na poplach: padla posledná bašta, ktorá stála v ceste mongolskému pochodu na západ!
Nedobrá správa prišla aj do Uhorska, žiaľ, neskoro, na organizovanie účinnej obrany už nebolo dosť času.
Podľa ruských a ukrajinských historikov bol pád Kyjeva len poslednou bodkou za slávnou históriou mesta a štátu, lebo rozpad kyjevskej ríše sa začal oveľa skôr. Ústredná moc upadla a ani v najkritickejších chvíľach nebolo sily, ktorá by zjednotila jednotlivé kniežatá.
Kyjev sa stratil z dejinného javiska na celé desaťročia a nik nevedel, ako sa to stalo. Opisy stredovekých kronikárov nie sú ani presné, ani podrobné. Starší historici zaujali krajné názory, ako to nezriedka býva – motivované politicky. Išlo o dedičstvo Kyjevskej Rusi, o rozhodnutie, komu patrí, či bola väčšmi ruská alebo kyjevská. Viacerí ruskí historici prijali predstavu, že kyjevské kraje sa premenili na ľudoprázdnu pustatinu, mŕtvu púšť, zónu smrti, z čoho vyplýva, že Ukrajinci nemôžu byť dedičmi odkazu Kyjevskej Rusi. Ukrajinskí vlastenci sa bránili tým, že tatárske ničenie zmenšovali, spochybňovali tvrdenia stredovekých kronikárov o pôde presiaknutej krvou a poliach zarastených burinou: je to vraj výmysel, obligátne tvrdenie, známe aj z iných krajov a iných čias.
A tak sa historická pravda vytratila. Lepšie povedané, stratil sa záujem o jej vyjavenie. Napokon dostala slovo nová veda, archeológia. Na začiatku stojí dielo českého archeológa Vincenta V. Chvojku, ktorý sa v roku 1876 usadil v Kyjeve a pri výskume pravekých kultúr objavil predtatársky Kyjev. Jeho nálezy boli skvelé, ale zúročiť ich nemohol: archeológia bola len v začiatkoch, nemal dosť peňazí a nevedel prekonať odpor kňazov, ktorí zakazovali kopať na cintorínoch a pri kostoloch, a práve to boli rozhodujúce miesta.
V tridsiatych rokoch minulého storočia nadviazali sovietski archeológovia na Chvojkove nálezy na Kirilovskej ulici, na Hore (kyjevskej akropole), spomínanej aj v dobových letopisoch. Ich objavy boli šokujúce: vyše dvetisíc ľudských kostier, meče, jantárový krížik a ďalšie predmety.
Výskum vyvrcholil po druhej svetovej vojne. Nemci premenili Kyjev na ruiny, mesto bolo treba postaviť takmer nanovo, a archeológovia dostali príležitosť, aby pred výstavbou, odkrývali starý Kyjev v súvislých plochách. Výskum sa podaril nad očakávanie: pod ruinami kostola z 19. storočia ležali zvyšky slávneho Desiatinného kostola, kedysi stavby s európskym chýrom.
Málokedy sa podarí nájsť stopy po dávnej katastrofe v takej úplnosti ako na tomto mieste – ukázalo boj o mesto takmer v panoramatickej šírke. Celé hŕby ľudských kostier rozhádzaných po bojisku rozprávali o úpornej obrane a rovnako intenzívnom útoku. Lebky s mongolskými znakmi svedčili, že v boji nezomierali len Kyjevčania. V podzemí pod zrúcaninami Desiatinného kostola (cerkve) sa našla jama a v nej kosti ľudí vo zvyškoch vzácnych rúch – posledné útočisko najvznešenejších. Tí nečakali pasívne na svoj osud: archeológovia odkryli kus štólne a v nej dva rýle – svedectvo o zúfalom pokuse nešťastníkov prekopať sa z kostola obľahnutého Tatármi. Skôr ako to mohli urobiť, kostol sa zrútil (azda pod údermi búracích baranov) a ľudí, ktorí sa v ňom skrývali, zadlávil. Archeológom sa podarilo určiť identitu jedného z nich s nezvyčajnými podrobnosťami. Bol to zlatník, ako dokladalo tridsaťšesť zlatníckych kadlubov, ktoré si zobral do podzemia, a na jednom z nich bolo vyraté jeho meno: Makosimov. Nezostalo len pri tom. Kus od kostola objavili archeológovia trosky Makosimovho domu, ako dokladal tridsiaty siedmy kadlub „kostolného“ súboru.
Tatári premenili Kyjev na pustatinu – vyčnievali z nej len zvyšky niekoľkých masívnejších budov, ktoré ako zázrakom odolali: Kyjevsko-pečerská lavra, Sofijská katedrála a ďalšie kostoly. Život naokolo takmer zanikol, v mestskej podobe úplne.
O kyjevskej tragédii svedčí zápis talianskeho mnícha Carpiniho (ešte ho budeme spomínať), ktorý Kyjev navštívil desať rokov po jeho páde:
„Po dlhom obliehaní dobyli Tatári Kyjev, hlavné mesto Ruska, a vyvraždili jeho obyvateľov. Prešli sme tade a sami sme všade videli nespočítateľné hŕby ľudských lebiek a kostí. Mesto bolo kedysi bohaté a ľudnaté, teraz však z neho nezvýšilo takmer nič. Stojí tam ledva dvesto domov a ich obyvatelia žijú v ťažkom otroctve.“
Otroctvo sa na dlhý čas stalo údelom aj väčšiny časti ostatnej Rusi. Krajina rozdrobená na množstvo kniežatstiev sa nevedela ubrániť. Časť feudálov sa spojila s Tatármi. Ruské mestá prestali rásť, kamenné budovy sa nestavali, mnohé remeslá zanikli, iné upadli: zabudlo sa na ich niekdajšie majstrovstvo. Neustály tatársky tlak nedovolil, aby krajina zosilnela. Trvalo takmer stopäťdesiat rokov, kým sa pozviechala a postavila na odpor (o dlhom spolunažívaní svedčia v ruštine dodnes používané tatárske slová – bašmak, kaftan, kušak, kolpak a iné). Až v druhej polovici 14. storočia moskovské kniežatstvo natoľko zosilnelo, že dokázalo zjednotiť aj ďalšie kniežatstvá. Výsledkom spojených síl bola prvá víťazná bitka na slávnom Kulikovskom poli v roku 1380. Tatári sa pomstili vypálením Moskvy, ale ich sila už upadala. Z centrálneho Ruska ich definitívne vytisli za cára Ivana III. (1480). Nájazdy však ničili krajinu ešte ďalších tristo rokov. Tatári prenikali do Ruska v krátkych, no ničivých vpádoch. Ich najväčšou zbraňou bolo to, že boli rýchli. Rusko sa bránilo zásekmi, pevnosťami, vojenskými hliadkami. Na stĺpy a vyvýšené miesta postavili pozorovateľov, a len čo v diaľke zbadali kúdol prachu, signál o blížiacich sa kočovníkoch, zakričali na jazdca čakajúceho dolu, a ten vyrazil s nedobrou správou, odovzdal ju ďalšiemu jazdcovi na oddýchnutom koni, a tak sa zvesť o útoku kočovníkov po reťazi poslov dostala až do Moskvy v takom predstihu, že stačili sformovať obranné vojsko. Posledný raz vypálili Tatári Moskvu v roku 1571, posledný ničivý nájazd do Ruska podnikli v roku 1769. Až pád Krymu a koniec krymského chánstva znamenal definitívny koniec Divokého poľa, na ktorom zomreli desaťtisíce ľudí a celé zástupy nešťastných zajatcov putovali do otroctva. Krvou a slzami presiaknuté Divoké pole, ako nazývali úrodnú, ale po stáročia úhorom ležiacu step, pribrzdilo rozvoj Ruska a takmer zničilo ruskú vzdelanosť a kultúru.
Takáto hrozba čakala aj našich predkov.
NÁKUPNÝ KOŠÍK
