Rozhovor s Pavlom Dvořákom o zaujímavých témach našej histórie

7.12.2007 - V piatok 23. novembra uverejnila Pravda rozhovor s Pavlom Dvořákom, ktorý vyšiel len vo veľmi skrátenej verzii. Ponúkame Vám plný text rozhovoru.

Prečo sa o stredoveku hovorí ako o dobe temna?

Predstavy o stredoveku sú veľmi skreslené. Napríklad práva stredovekých poddaných boli neporovnateľne väčšie ako práva novovekých nevoľníkov. Poddaní sa mohli slobodne sťahovať, rozobrali drevený dom, nezriedka aj kostol, naložili na voz a odišli. Feudál žil pod tlakom - musel sa správať tak, aby mu roľníci neodišli.

Ktorí panovníci boli pre naše územie najdôležitejší?

Druhá kniha o Bratislave zachytáva obdobie silných kráľov. Keď Karol Róbert porazil odbojnú šľachtu, napríklad aj Matúša Čáka Trenčianskeho, stabilizoval svoje postavenie a urobil dôležité hospodárske reformy. Nasledovala dlhá éra jeho syna Ľudovíta, nie náhodou s prímenom Veľký. Potom prišiel Žigmund Luxemburský, po mnohoročnom boji s uhorskou šľachtou sa stal panovníkom európskeho formátu, cisárom, ktorý chcel z Bratislavy urobiť centrum Európy.

Bratislava bola v stredoveku multietnická. Dnes sme na národnostné otázky citliví. Kam sa podelo súžitie rôznych národov?

V stredoveku boli prakticky všetky mestá multietnické a väčšinou etnicky tolerantné, lebo národ a národnosť neboli podstatné. V Uhorsku bol jediný národ, Natio Hungarica, národnosť Uhorská, ku ktorej sa hlásili privilegované vrstvy spoločnosti. Ostatní boli poddaní a v ich prípade bolo už vôbec jedno, akej sú národnosti. Tak to bolo ešte v 19. storočí. V Bratislave kolovala anekdota, že ráno je slovenská, na obed maďarská, večer nemecká, lebo na trhoch sa rozprávalo po slovensky, na poludnie vychádzali maďarskí úradníci na obed a večerná kultúra bola nemecká. Situáciu zmenila politika. Rozpadlo sa Rakúsko-Uhorsko a do československej Bratislavy húfne prichádzali Slováci z vidieka a Česi. Potom sa rozpadlo Československo, prišiel Slovenský štát a „Češi peši do Prahy“. Holokaust vyvraždil Židov. V roku 1945 ušli Nemci, vysťahovávali sa aj Maďari, niektorí sa radšej poslovenčili a Bratislava prestala byť multietnická.

Jazyk v stredoveku nezohrával rozhodujúcu úlohu?

Predstavoval najmä technickú záležitosť, spôsob ako sa dohovoriť; napokon v tých časoch vládla latinčina, možno väčšmi ako dnes angličtina.

Ako je to s historickým vedomím súčasných politikov, ktorí sa oháňajú dejinami?

Väčšina sa drží zastaralých a prežitých národnoobrodeneckých schém. O slovenských dejinách nevedia ani toľko, čo Štúr. Je to hanba, ako sa ignorujú prelomové objavy historikov, napríklad dôkazy o kontinuite života – nijaké masové vyvražďovanie starými Maďarmi, dnešní Slováci sú potomkovia ľudí, ktorí sem prišli v piatom, šiestom storočí.

V knihe Druhá kniha o Bratislave vytvárate z faktov hypotézy, ktoré napokon vždy spochybníte. Prečo?

Absolútne poznanie histórie je nemožné a je zaujímavé porovnávať rôzne predstavy. Keď som vyslovil predpoklad, že na niekdajšom Rybnom trhu, súčasnom Františkánskom námestí, bola herňa a kasíno s ruletou, archeológ Branislav Resutík ma nabádal k opatrnejším záverom. Uverejnil som jeho varovanie, je veľmi zaujímavé postaviť vedľa seba rôzne názory a súčasne ich spochybniť – nech si každý vyberie, čo chce. História, v ktorej sa stanovia nedotknuteľné hranice, nie je dobrá. Odlievať ju do bronzu je hlúposť. Stále sa objavujú nové informácie, veda napreduje a niekedy aj mení závery... Ani dnes nevieme všetko o Tisovi, Hlinkovi, Štúrovi, ich historické hodnotenie nemožno uzavrieť raz a navždy.

Potrebujeme sochy?

Ak sú pekné, tak áno.

Ale staviame i zhadzujeme ich skôr impulzívne než po úvahe...

Budovatelia sôch myslia častejšie na seba, ako na človeka, ktorému odlievajú sochu. Je zlé, keď sa sochy búrajú. Obrazoborectvo bolo rozšírené už v stredoveku, aj v čase reformácie sa z kostolov vyhadzovali nádherné sochy a obrazy. Osobne by som nezbúral ani Gottwalda - bol to pomník doby. Niekedy vznikajú hotové anekdoty. Keď sa robila socha Stalina, nebolo dosť bronzu, preto priviezli sochu Hlinku z Vrútok a roztavili. Lenže aj toho Hlinku vyrobili z roztaveného Masaryka...

Čo si myslíte o soche Hlinku?

Hlinka je kontroverznou postavou, určite nespája všetkých Slovákov, nemajú ho radi evanjelici, ani Židia a ešte aj mne ide mráz po chrbte, keď si spomeniem, ako po Bratislave dupotali čižmy príslušníkov Hlinkovej gardy. Profesor Holec napísal o tragédii v Černovej knihu, zaujímalo by ma, ktorí politici ju prečítali.

Koho by ste nechali odliať do bronzu?

Išiel by som hlbšie do dejín: richtár Jakub, Žigmund Luxemburský, Matej Korvín, ktorý založil Univerzitu Istropolitanu, a čo taký Matej Bel, Adam František Kollár. Určite by sme sa mali prihlásiť k uhorskej minulosti, je najvyšší čas skončiť s falošnými predstavami o tisícročnej porobe.

Bratislava sa stala korunovačným mestom až po roku 1563. Prečo?

Podľa stáročnej tradície musela korunovácia spĺňať tri podmienky: kráľ musel byť korunovaný originálnou svätoštefánskou korunou, korunováciu musel vykonať ostrihomský arcibiskup a musela sa odohrať v Stoličnom Belehrade. Potom však Stoličný Belehrad obsadili Turci a rovnako Budín a Ostrihom, Bratislava sa ukázala najvhodnejšia, od nepamäti bola prirodzenou spojnicou s ostatným svetom, v Bratislave sa stretávali uhorskí, českí, rakúski a poľskí panovníci, bolo to bezpečné prírodou i ľuďmi opevnené miesto, navyše v bezprostrednej blízkosti hlavného mesta Habsburskej monarchie, Viedne. Bratislavské korunovácie sa stali tradíciou, fungovali aj po vyhnaní Turkov až do roku 1830, až sa napokon po roku 1867 celá paráda odsťahovala do Budapešti, lenže to už sa dotýkalo iba Františka Jozefa a na necelé dva roky Karola IV.

Prečo bola pri korunovácii dôležitá svätoštefánska koruna?

Je to tradícia spojená so zakladateľom Uhorského kráľovstva, s prvým uhorským panovníkom Štefanom Svätým, aj keď sama koruna je mladšia. Veľmi sa na ňu dbalo, napríklad Karola Róberta korunovali trikrát a až po tretí raz v plnej sláve aj so svätoštefanskou korunou.

Prečo vládli panovníci v rôznych krajinách pod rôznymi menami? Napríklad posledný Přemyslovec panoval v Čechách ako Václav III., v Poľsku ako Václav II. a v Uhorsku ako Ladislav.

Číslo za menom určuje poradie v tom-ktorom kráľovstve, to je viac-menej logické, ale český Václav sa stal uhorským Ladislavom v snahe demonštrovať, že to so svojou službou Uhorsku myslí vážne – Ladislav I. bol uhorským národným hrdinom a svätcom. Podobnou demonštráciou bol aj uhorský kroj, v ktorom sa nechala korunovať Mária Terézia.

Okruh mien bol taký obmedzený?

Je to kult predkov, napokon panovníkov rozlišujú aj rôzne prímená a nie vždy lichotivé, Hrozný, Krivý, Tlstý, používali sa však najčastejšie až po smrti panovníka.

Počas socializmu sa neskúmali príbuzenské vzťahy panovníkov. Prečo?

Historický materializmus je založený na triednom boji, takže feudáli, králi i cirkev boli nepriatelia. Dobrý a hodný záujmu mohol byť iba pracujúci ľud. Napokon, najmä v posledných dvoch desaťročiach socializmu sa režim mien vyslovene bál. Vychádzali encyklopédie bez priezvísk, v encyklopédii žurnalistiky sa spomenuli, tuším, iba Fučík a Miloš Marko, ktokoľvek zo žijúcich novinárov mohol emigrovať a encyklopédia by sa šrotovala. V roku 1988 sme sa na besede s maturantmi zabávali hľadaním slovenských dejateľov, ktorých by prijali na vysokú školu. Ani Jánošíka nie, lebo vraj študoval na farára (čo nie je pravda).

Prečo prvé bordely zakladali Nemci?

Lebo mešťania boli Nemci a bordely patrili mestu; pravda, mesto ich neprevádzkovalo, iba prenajímalo. Už v 14. storočí boli nevestince v Prešove, Levoči a v Bratislave, takže to nie je náhoda, ak sa nemecké slovo Bordell s takou obľubou používa aj v slovenčine.

Prečo sa mesto staralo o sexuálny život občanov?

Stredovek bol k morálke dosť benevolentný. Azda panovala predstava, že neviestky chránia počestné ženy, napokon s počestnosťou sa to nebralo „stredoveko“ vážne, výnimočný nebol ani mimomanželský sex, poznáme dokonca kráľov, ktorým zahli kráľovné... Všetko zmenilo až nebezpečenstvo syfilisu, ale to už sme v novoveku.

« Späť

Komentáre sú zobrazené iba zaregistrovaným a prihláseným používateľom.

---