Kauza Zamarovský
19.10.2009 - Dňa 27.7.2009 publikoval denník SME článok o Vojtechovi Zamarovskom, v ktorom ho obvinil, že donášal ŠTB. Pavel Dvořák redakcii napísal reakciu, kde sa Vojtecha Zamarovského zastal. Poukázal na to, že kým v SME dávajú priestor všeobecným obvinenia tých najhorších - eštébákov - on naopak ponúka overené svedectvá jeho priateľov a ľudí, ktorým spisovateľ zachránil život. Za vojny totiž pomáhal židovským rodinám a Pavlovi Dvořákovi sa podarilo s nimi skontaktovať.
SME jeho článok odmietla uverejniť. Je vraj dlhý, presne sa netýka témy atď. Ponúkli len priestor na reakciu (poldruha písanej strany) vo výrazne skrátenej verzii, kde sa zložitá kauza nedala obsiahnuť a obvinenia vyvrátiť.
Pavel Dvořák síce najprv zvažoval prijať aj takúto možnosť, no potom si to rozmyslel a obrátil sa na týždeník Život, ktorý ponúkol mu adekvátny a dôstojný priestor.
Keď článok vyšiel v Živote, zaujal množstvo ľudí. Prišli naň ohlasy od Zamarovského čitateľov, no aj od tých, ktorých zachránil. Pavel Dvořák sa preto rozhodol uverejniť článok aj na svojich internetových stránkach. Pre úplnosť je tam aj článok zo SME, Dvořákova e-mailová korešpondencia s redakciou a aj niektoré z ohlasov. Aby si všetci, ktorých zaujíma pravda o Vojtechovi Zamarovskom, mohli utvoriť vlastný názor.
Novinári často hovoria o slobode slova, nezriedka je to len jednostranné poňatie. Ak niekto nesúhlasí s ich názorom, bráni slobode slova. V jej mene – ako ukazuje príklad SME – možno slobodne kohokoľvek vláčiť blatom, je to oprávnené a beztrestné, ak sa však niekto nájde, kto ho chce obrániť, priestor nedostane... Kritiky novinára sa sloboda slova nedotýka. V tom je poučením aj nasledovná kauza.
-----------------
Denník SME 27.7. 2009, autor Marek Vagovič:
Zamarovský donášal ŠtB
Spisovateľ historických kníh dával tajným správy o stretnutiach s diplomatmi
Excelentného autora literatúry faktu dobehla vlastná minulosť. Tri roky po smrti.
PRAHA, BRATISLAVA. Spisovateľ Vojtech Zamarovský, ktorý sa stal za socializmu legendou vďaka pútavo napísaným knihám o dejinách starovekých národov, bol 27 rokov agentom komunistickej ŠtB. Z jeho pražského spisu, ktorý má viac ako 300 strán, vyplýva, že s tajnými spolupracoval od roku 1962 až do revolúcie v novembri 1989.
Zamarovský donášal na množstvo diplomatov v Prahe aj na Západe, kam ako spisovateľ často cestoval. V rozsiahlych správach, ktoré odovzdal ŠtB, sú ich osobné charakteristiky aj detailné opisy rozhovorov. Tajní, s ktorými sa stretával v reštauráciách, v aute aj v prírode, s ním boli spokojní. Považovali ho za seriózneho, spoľahlivého a skúseného agenta. Za spoluprácu s ŠtB dostal aj odmeny 3 tisíc korún.
Jeho priateľ, historik Pavel Dvořák, je presvedčený, že Zamarovský bol viazaný len formálne a nikomu neublížil. „Bol to skromný, čestný, príjemný a dobrý človek. Ľudia, ktorí cestovali, boli vyzvaní na spoluprácu, inak by sa nedostali von,“ myslí si Dvořák, ktorý rečnil Zamarovskému aj na pohrebe. Vníma ho ako jedného z najúspešnejších československých spisovateľov európskeho formátu.
Za slovenského štátu bol Zamarovský aj členom akademického klubu HSĽS, po vypuknutí SNP vstúpil aj do pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Spisovateľ zomrel 26. júla 2006 v Prahe vo veku 87 rokov, po roku 1989 dostal na Slovensku vysoké štátne vyznamenania.
--------------------
Reakcia Pavla Dvořáka, ktorú v SME neuverejnili:
Zamarovský skrýval za vojny Židov
V článku Zamarovský donášal ŠtB, ktorý ste uverejnili 27. júla 2009, ste dali slovo aj mne – dlhoročnému priateľovi Vojtecha Zamarovského. Áno, poznali sme sa štyridsať rokov a môžem o ňom povedať len to najlepšie: bol to vzdelaný, ušľachtilý, skromný a prajný človek a tak som sa nečudoval, ak sa po uverejnení článku ozvalo mnoho ľudí: nesúhlasili so znevážením pamiatky spisovateľa, ktorého si zamilovali pre jeho knihy. Ozvali sa aj Zamarovského priatelia spred šesťdesiat – sedemdesiat rokov, ktorí jeho správanie za druhej svetovej vojny opisujú celkom inak ako spomínaný článok.
Pavel Taussig, Frankfurtu nad Mohanom, jedno z osvienčimských detí, ktoré – zázrakom – prežili:
„Dočítal som sa, že si sa Vojtecha Zamarovského zastal. Možno Ťa poteší nasledovná informácia: Môjho bratranca Antona Volného (1935-1959, zahynul pri dopravnej nehode) od jesene 1944 do oslobodenia skrývala rodina Zamarovských v Trenčíne. Bol to syn matkinej sestry, do r. 1945 sa volali Weil. Jeho rodičia a mladšia sestra sa v tom čase skrývali v Bratislave a okolí, kde prežili. Antona zachránili Zamarovskí. Bohužiaľ, som sa nikdy nedozvedel, aké pohnútky ich k tomu viedli, ani to, prečo sa rozhodli práve pre toto dieťa. Obávam sa, že sa to už nikdy ani nedozviem, všetci pamätníci medzičasom asi zomreli. S bratrancom Tónom som vyrastal, v rokoch 1946-53 sme chodili do jednej triedy. Boli sme večne spolu, ale o tejto téme sa nikdy nehovorilo: on sa nepýtal mňa, ani ja jeho. Pravda, bezpečne viem, kto ho ukrýval.
Mimochodom: Aj môj svokor František Mestitz, ktorý žil vo Frankfurte od r. 1972, bol Zamarovského priateľ. Dopisoval si s ním, kým Vojtech Zamarovský vládal písať. Pamätám sa, že svokor mu raz poslal fotku vnukov v našej obývačke, ktorej sa Zamarovský veľmi potešil, pretože za deťmi v našej knižnici zbadal päť svojich kníh.“
Pavel Taussig ma upozornil aj na ďalšieho v Nemecku žijúceho Slováka, Petra A. Geeringera z Kronbergu. Narodil sa v roku 1925 (z Bratislavy emigroval v roku 1965) a býval blízkym priateľom Vojtecha Zamarovského. Jeho stanovisko je celkom jednoznačné:
„S Belom (my sme ho volali len tak) som sa poznal od rokov 1942/3, on študent práv, ja priemyslovák. Býval – a to je podľa mňa jeden z pôvodov jeho intelektu – ako podnájomník vo vile Dr. Neurada, ktorý mal výnimku (ako Žid, poznámka P. D.). Stýkal sa s rodinou a jej priateľmi, aj s mojimi rodičmi a so mnou. Spriatelili sme sa, boli sme spolu na vysokoškolskej lyžovačke atd. Že bol z ľudáckej rodiny, to bolo známe, so samozrejmosťou sa to vzájomne a s iróniou tolerovalo. Belova sestra bola vydatá za Dr. Galvánka, šéfa kabinetu Šaňa Macha. Keď sa okolo rokov 42/43 situácia zostrovala, Bela sprostredkoval, že Galvánek prevzal Neuradovský byt; Neuradovci išli bývať do domovníckeho bytu a boli chránení. Na jeseň 1944 to už nestačilo; Bela Neuradovcov premiestnil do Trenčianskych Teplíc do domu, ktorý patril starým Zamarovským. Napokon ich niekto udal, dostali sa do Terezina, ale šťastlivo sa vrátili.
K okruhu priateľov Dr. Neurada, patril aj Dr. Juraj (Gyuri) Wolf, chemik a jeho priateľka Erzsi. Bela v zime 44/45 býval na Topolovej (pri Patrónke) v dome, ktorý opustil švajčiarsky obchodný reprezentant Bötschi. Na 1. poschodí žila pani Dr. Mestitzová s dcérkou Katkou a ilegálne jej manžel Franz, neskorší svokrovci Pavla Taussiga. Bela prichýlil aj Erzsi. Niekoľkokrát som ich navštívil a samozrejme sme vedeli, že hore sa skrýva aj Franz. V zime 44/45 Bela previezol Erszi do Trenčína k rodičom, kde prežila koniec vojny. Potom sa s Gyurim zobrali.
Že Bela bol členom POHG je nezmysel. Skôr bol členom akademického klubu HSLS: možno, ako mnohí ďalší. Neslobodno zabudnúť, že Bela na začiatku 50. rokov v Prahe pracoval na Predsedníctve vlády (Viliam Široký!) a Plánovacom úrade. Vtedy začali akcie proti "buržoáznym nacionalistom" a začali sa vyhadzovať slovenskí intelektuáli. Argumenty o činnosti za Slovenského štátu ochotne obstarávala a nafukovala ŠtB, odtiaľ sú aj niektoré dnešné tvrdenia o Belovi.
Nebolo by vôbec treba sa s tým zaoberať, keby nie nehoráznosť a mizernej žurnalistickej úrovne, za čo považujem tvrdenie a titulok (!), že Zamarovský bol agentom rozviedky. Toto tvrdenie na vzťahuje na čas po roku 1977. Vtedajší Zamarovský bol už úspešný a populárny autor, ale keď chcel na Blízky východ alebo spolupracovať s nemeckou televíziou, potreboval výjazdnú doložku. Vhodná príležitosť pre ŠtB prihovoriť sa: "Dostanete, ak nám donesiete dáke informácie".
Čo Bela doniesol, to sa už nespomína, ale čo sa už mohol dozvedieť "o problematike juhovýchodného krídla NATO " atd., ako tvrdil pplk Grus?
Podľa mojich skúseností je typické pre ŠtB, že jej "pracovníci" už za totality a podľa potreby aj neskôr nafukovali a zveličovali svoju činnosť a teraz to ochotne dodávajú novinárom. Ale aká je to novinárska úroveň SME, ak sa takéto na cti utrhačné tvrdenia uverejňujú, pričom ani len životopisné údaje nesúhlasia. V tom je pre mňa negatívna stránka celej aféry!
Toľkoto Vám viem prispieť k Vašim snaženiam obraňovať môjho priateľa. Pre mňa, ktorý Belu a jeho charakter dlhé roky poznal, sa článkom v SME nič nezmenilo.“
Rád by som k tomu niečo doložil aj ja. Keď ma Marek Vagovič oslovil pred uverejnením svojho článku, povedal som mu, aby dobre zvážil, kým začne vláčiť blatom človeka, ako bol Vojtech Zamarovský: o to hanebnejšie, ak už sa nemôže brániť. Nuž, nezvážil, hoci aj to je pravda, že objektívne uverejnil odmietavé stanovisko nielen moje, ale aj syna Petra a ženy, ktorá sa o Zamarovského starala v posledných rokoch jeho života. Ale to je málo, preto ma kritika pána Geeringera potešila. Viem, že novinári pracujú pod tlakom peňazí a bulvárnej konkurencie, ale aj ja som bol takmer dvadsať rokov novinárom a aj my sme pracovali pod tlakom, aj medzi nami boli udavači, zbabelci, ľudia, ktorí s ochotou vykonávali nadprácu. Zažil som predbežnú cenzúru (Štátny tlačový dozor) i následnú cenzúru, ktorá zo šéfredaktorov urobila zbabelcov (kruté tresty po uverejnení tzv. závadného materiálu). Z novín som musel dvakrát odísť – po previerkach v roku 1970 a ešte raz po vydaní manifestu Niekoľko viet v roku 1989. V oboch prípadoch som dostal milosrdnú ponuku dať výpoveď, aby ma nemuseli vyhodiť... O takých hrozbách sa dnešným novinárom ani nesníva, môžu beztrestne útočiť, ohovárať, špiniť, nič im v tomto smere nehrozí, skôr naopak.. Pri čítaní dnešných novín sa mi však do pamäti vracia povzdych, ktorý zaznieval v roku 1968: odvaha zlacnela, rozum zdražel. Rád by som dodal, že charakter, zodpovednosť, ohľaduplnosť, slušnosť, to sú vlastnosti, ktoré dnes už vôbec nik nezaplatí.
A ešte na záver. Za úplnú nehoráznosť považujem tvrdenie R. Pataja, autora Stĺpčeka, ktorý vyšiel pri tejto príležitosti. Chcem mu pripomenúť, že Vojtech Zamarovský nešiel za kariérou, Vojtech Zamarovský bol autorom vzácnych kníh: boli by sme oveľa chudobnejší, keby nevyšli, presnejšie povedané, keby sa už toľko spomínanej ŠtB podarilo dosiahnuť, aby nevyšli. Jeho moralizovanie (ktoré opäť nič nestojí) mi pripadá, akoby ľutoval, že sa im to nepošťastilo.
Pavel Dvořák
------------------
Odpoveď zo SME od Romana Pataja, vedúceho názorových strán SME:
Váženy pán Dvořák, ďakujeme za reakciu. Uverejniť ju môžeme, ale až po jej skrátení.
Rád by som Vám napísal niekoľko pripomienok. Vaša reakcia je približne 50:50 venovaná obdobiu vojnového slovenského štátu a spolupráci Vojtecha Zamarovského s ŠtB. Samotný materiál v SME tú prvú tému spomenul len veľmi okrajovo. Z tohto pohľadu sa mi Vaša reakcia zdá byť neproporčná.
Ak chcete denník SME obviňovať z neprofesionality a "nehoráznosti a mizernej žurnalistickej úrovne" za dôkaz čoho považujete tvrdenie a titulok, že Zamarovský bol agentom rozviedky, odporúčam vám, aby ste si našli lepšie argumenty. Budem, úprimný, ale Vaša argumentácia je až zarážajúco smiešna. Nerozumiem, v čom je zavádzajúci titulok, keď napíšeme, že Vojtech Zamarovský bol agentom rozviedky a on ním naozaj od roku 1977 bol, čo nepopierate ani Vy. Ak chcete používať takéto argumenty, myslím, že by ste s nimi mali zaobchádzať opatrnejšie.
K odseku, v ktorom sa venujete môjmu stĺpčeku napíšem len toľko, že bol napísaný podmieňovacím spôsobom - ak Zamarovský niekomu ublížil, tak - čiže otvára otvorenú možnosť, že neublížil nikomu.
Kolega Vagovič na téme pracoval veľmi dlho, v spise pána Zamarovského sa nachádza 300 strán s konkrétnymi informáciami, ktoré ŠtB poskytol - táto informácia stavia môj podmieňovací spôsob do čudného svetla.
Je mi nesmierne ľúto, ak sa Vás text o p. Zamarovskom dotkol, ale Vy ako historik určite máte úctu k písomným dokumentom. Niekedy takéto dokumenty odhaľujú vzrušujúce okamihy histórie a niekedy stavajú do zlého svetla populárnych ľudí. Som presvedčený, že to nesmie byť hlavný dôvod, pre ktorý by sme ich mali spochybňovať. Predpokladám, že poznáte dielo maďarského spisovateľa Petera Esterhazyho Harmonia Caelestic - obdivne v ňom píše o svojom otcovi. Krátko na to musel vydať opravené vydanie - dôvodom bolo objavenie dokumentov usvedčujúcich jeho otca zo spolupráce s maďarskou komunistickou tajnou službou.
Spochybňujete, že pán Zamarovský podpísal spoluprácu s ŠtB pre kariéru, ale sám o období po roku 1977 píšete, že ak chcel cestovať, potreboval výjazdnú doložku a to bola príležitosť pre ŠtB. Čím len potvrdzujete, že spoluprácu podpísal, aj keď spochybňujete hodnotu informácii, aby mohol cestovať a písať - to je teda tá kariéra. A vieme koľko talentovaných autorov, možno ešte talentovanejších ako p. Zamarovský nemohlo písať vôbec alebo iba do trezoru len preto, že neboli ochotní pristúpiť na takýto kompromis? A o tom to je.
Na záver - ja sám som veľmi rád, že som pred takouto dilemou nemusel stáť, lebo neviem, ako by som obstál. Ale len cez popisovanie príbehov akým je aj tento sa tomu možno dá v budúcnosti vyhnúť. Som presvedčený, že keby ste sa na vec pozerali menej ako priateľ a viac ako historik, dospeli by ste k podobnému názoru.
S úctou, Roman Pataj
Vedúci názorových strán SME (zodpovedný za uverejňovanie reakcií)
-----------------------
Odpoveď Pavla Dvořáka:
Vážený pán Pataj, ďakujem za odpoveď, veľmi sa z nej teším. Svoj materiál skrátim, ale Vami daný rozsah sa mi vidí prikrátky -- vzhľadom na priestor, ktory ste tejto téme venovali. Skúsim, uvidím, ozvem sa. Nebudem predbežné reagovať na Vaše pripomienky, iba som cez ne preletel, ale čo môžem, budem akceptovať. Pravda, nevšimli ste si, že nepolemizujete so mnou, ale s autorom listu, ktorý reagoval na moju reakciu (mizerná žurnalistika a pod.). Jeho svedectvo považujem za kľúčové. Srdečne Vás pozdravujem. Dvořák
-----
Tak za to sa ospravedlňujem, je to taký dlhy citát, že som sa v texte stratil a druhé úvodzovky som prehliadol.
Pataj
-------
Vážený pán redaktor!
Ešte raz ďakujem za list. Mám na veci iný pohľad, ale čo s tým urobiť, keď sme príslušníci iných generácií, s iným množstvom skúseností, možno aj vyznávači rozličných názorov. Vecne s Vami v mnohom nesúhlasím. Eszterházy mi neimponuje, ja by som svojho otca nikdy nenechal očierňovať, pripadal by som si ako Pavlík Morozov, o ktorom sme sa učili, lebo udal svojho otca, kulaka, že zatajil obilie pred sovietskou mocou. Nesúhlasím ani s Vašou predstavou o spisovateľoch, ktorí sa nenechali zlomiť. Mne osobne zošrotovali dve neveľké knižky a uľavilo sa mi, keď zmizli kdesi v mlyne na starý papier – chcel som pracovať, písať a pokiaľ jestvovali, hrozilo mi neustále nebezpečenstvo. A oni to vedeli (neviete si predstaviť, aké svine sa vtedy vynorili kdesi z bezvýznamnosti), dlho ma držali na ľade a len šťastná náhoda a dobrí ľudia ma zasa vrátili do novín, aj keď som smel roky písať len o praveku. V mojom okolí bolo veľa spisovateľov a novinárov, ktorí moje šťastie nemali (rovno bez premýšľania by som Vám vedel napísať pol tucta mien) – určite necítili zadosťučinenie, že vzdorujú moci (ktorá sa navyše zdala neporaziteľná), ale bojovali všetkými spôsobmi o svoj návrat. Niektorým sa to podarilo, niektorým nie, ale aj medzi tými druhými bolo len veľmi málo takých, čo sa odmietli skloniť, prevažnú väčšinu do takej pozície ich jednoducho zatlačili. Nechce sa mi to rozoberať, je to veľmi individuálne a zložité, skôr na osobný rozhovor – azda nám ho osud dožičí. Vrátim sa k našej veci. Ponúkam Vám kompromis: prepracujem svoj článok tak, aby bolo jasne vidno, že sú to ohlasy troch ľudí (aj Vás osobne napokon pomýlilo spojenie všetkých troch do jedného celku). Skrátim ich na prijateľnú hranicu, zotriem z nich najostrejšie hrany, aby som ani voči Vám nebol nespravodlivý, svoj osobný príspevok skrátim na minimum (na akt solidarity a dôveru k človeku, ktorého som mal rád). Nebude to poldruha strany, ako žiadate, ale ani o veľa viac – určite primerane na tri samostatné ohlasy. Ak súhlasíte, napíšte mi, ešte dnes by som Vám upravený text poslal. S priateľským pozdravom
Pavel Dvořák
--------------
Dobrý deň, zatiaľ len narýchlo. Váš návrh, ako by reakcia mala vyzerať sa mi veľmi nepozdáva. Autor reakcie by sa nemal schovávať za názory iných, to mu však, samozrejme, nebráni, aby ich spomenul. Bol by som radšej, keby ste napísali Vašu reakciu, v ktorej by ste mohli citovať z listov, ktoré ste dostali. Takéto citácie by však nemali prevládať. O to viac, že sú najmä o období 2. svetovej vojny.
S pozdravom,
Roman Pataj
-------------
Napokon sa Pavel Dvořák rozhodol s redakciou SME ďalej nekomunikovať a mrzačenú reakciu neuverejniť. Týždenník Život mu ponúkol dôstojný priestor, aký si kauza Vojtech Zamarovský zaslúži.
---------
Článok Pavla Dvořáka v Živote 27. 8. 2009:
Zamarovský skrýval za vojny Židov
Vojtech Zamarovský má čitateľov v mnohých štátoch, všetky jeho knihy vyšli v mnohých vydaniach, čítajú ich ľudia viacerých generácií, stále nanovo sa, vydávajú a odrazu, tri roky po Zamarovského smrti, sa ich autor dostal na prvú stranu novín.
Poznal som Vojtecha Zamarovského vyše štyridsať rokov. Ako mladý novinár som si kúpil knihu Na začiatku bol Sumer a uchvátila ma. Vtedy som ešte nevedel to, čo viem dnes, že totiž Zamarovský vniesol medzi nás iný svet, svet vzdialený časom aj zemepisom, a predsa náš. Vojtech Zamarovský presvedčil svojich čitateľov, že tento svet medzi nás patrí a mal pravdu. Patrí. Urobil to s literárnym majstrovstvom. Až neskôr, keď mi rozprával o svojej práci, som pochopil, v čom toto majstrovstvo korení: Zamarovský jednoducho vedel, vedel písať, čo je možno vec talentu, no najmä vedel, o čom píše; neopieral sa o stohy výpiskov, ktoré zákonite brzdia literárny rozlet, tvoril z hlavy, dôverne poznal veci, o ktorých rozprával, poznal ich z literatúry, ale aj z osobných zážitkov a vnemov, poznal ich tak dobre, že si mohol sadnúť k stolu a rovno písať.
Pracoval som vtedy v kultúrnom oddelení dnes už nejestvujúceho denníku Práca a hneď ako som knihu o Sumere dočítal, požiadal som Vojtecha Zamarovského o rozhovor. Dal mi vtedy pre Prácu jeho fotografiu nad egyptskými hieroglyfmi, ktorú som po rokoch uverejnil ešte raz vo svojej knihe Stopy dávnej minulosti 2 (Slovensko v staroveku): múdry, asi štyridsaťročný láskavý muž s neuveriteľnou charizmou.
To už sme boli roky priatelia. Spočiatku sme sa kontaktovali len na diaľku, v rozhovore pre Pravdu sa láskavo zmienil o mojich Odkrytých dejinách a keď sme sa potom stretli, ponúkol mi priateľstvo, čo bola pre mňa veľká česť.
Priateľ a spolupracovník
Stretávali sme sa najmä v jeho dome v Souticiach, kam sa odsťahoval z Prahy. Bol v Souticiach šťastný. Miestni ľudia boli pyšní na slávneho krajana a mali ho radi, lebo Zamarovský bol dobrý a skromný človek, vždy usmievavý a žartujúci, a vždy len na svoj úkor. Potom sa začal sťažovať na zdravie. Ako vzácnosť chovám Grécky zázrak z roku 1990 s jeho venovaním. Začal písať veľkým zreteľným písmom, ktoré sa od druhého slova zmenšuje až k úplnej miniatúre. To bol jeho prvý problém. Nemohol písať. Potom prišli problémy s pohybom. Keď sa ho priatelia pýtali, či sa nebojí bývať sám na okraji lesa na samom konci dediny, odpovedal, veď mám pištoľ. A potom s úsmevom doložil, pravda, musel by som zlodeja požiadať, aby mu ju podal. Neskôr si presťahoval spálňu z poschodia na prízemie, príkre schody ho ničili. Ešte vždy šoféroval, ale keď v Bratislave rozbil auto, sadal za volant stále menej, až ho sa napokon už len nechal voziť.
V roku 1995 sme v Souticiach pracovali na scenári filmu Hnev tatranských bohov a potom ešte raz na scenári filmu Veľká cesta za zlatým rúnom. Bol veselý a spoločenský. Prišli ho navštíviť poslucháči egyptológie Karlovej univerzity z Prahy a on sa k nim správal, ako k najlepším priateľom, hoci oni sa nijako netajili svojou úctou.
Približne v tom istom čase získal Kischovu cenu. Odovzdávali mu ju na zámku Dobříš a ja som bol jeho sprievodcom. Chodil už veľmi zle, kráčal síce sám, ale bolo ho treba tískať. Šli sme veľmi pomaly a tak sme na slávnosť vkročili s polhodinovým oneskorením. Keď sa objavil, všetci ho obklopili, lichotili mu, gratulovali, tešili sa z jeho prítomnosti a aj slávnosť sa začala nanovo. Viezol som ho domov a asi 20 kilometrov pred Souticami sa ma spýtal: Vzal si ten kľúč? Ukázalo sa, že kľúč od domu zabudol v popolníku na zámockej izbe. Našťastie bolo okno od špajze otvorené. Vliezol som do domu, ale bez kľúča som dvere neotvoril. Zamarovskému a priateľom, ktorí s nami cestovali, to neprekážalo. Povedal mi, kde sú poháre a fľaša s koňakom a keď som mu ich podal cez okno, dal mi telefónne číslo na miestnu lekárku, ktorá mala kľúč od domu, aby za ním mohla aj za prípadnej krízy. Pani doktorka okamžite prišla. Povedala čakajúcim pacientom, že musí k pánu Zamarovskému a nik neprotestoval. Vojtech Zamarovský bol pýcha obce.
Nezvyčajná žiadosť
A potom šli roky. Zamarovský prestal hovoriť a musel sa zo Soutíc presťahovať do Prahy. Keď som mu volal, bolo počuť, že zdvihol slúchadlo, ale odpovedať nemohol; len počúval. Bolo to strašne smutné. Potom dostal invalidný vozíček, ktorý musel niekto tlačiť. Najčastejšie pani Viera, ktorá ho v posledných rokoch opatrovala. Stretávali sme sa najmä v Trenčíne, lebo Trenčania na svojho Vojta nezabúdali. Založili Klub Vojtecha Zamarovského, na rodný dom dostal pamätnú tabuľu, a rovnako múzeum so svojím menom, do Trenčína cestoval na rozličné slávnosti organizované na jeho počet. Jeho stav bol raz lepší a inokedy horší. Občas povedal zopár slov, podpísal knihu, ale vždy sa usmieval a nijako nezľavoval zo svojej láskavosti. Jedného dňa som sa mu za čosi poďakoval a on mi povedal, však Ty mi to vrátiš...
Začudoval som sa.
Budeš hovoriť na mojom pohrebe...
To už nebol žart, na ktorý možno odpovedať s úsmevom a ja som skutočne nevedel, ako sa mám v takej chvíli tváriť.
A potom ešte prešli dva-tri roky a jeho želanie sa naplnilo. Rozlúčil som sa s ním v obradnej sieni Olšanských cintorínov v Prahe v mene slovenských spisovateľov.
Dobrý človek už nežije, povedal som nad rakvou Vojtecha Zamarovského a je to smutná pravda.
Donášač Zamarovský
A potom prešli tri roky a ja som sa dočítal, že Zamarovský donášal ŠtB. Ešte aj to som sa dozvedel, že po vypuknutí Slovenského národného povstania vstúpil do Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Strašné obvinenie: gardisti POHG vraždili Židov, partizánov i celkom nevinných ľudí, zúčastnili sa najväčších masakrov, ktoré usporadúvali Nemci. POHG, to bolo čosi podobného (pravda, nekrvavého) ako „zdravé jadro“, ktoré ovládlo Československo po augustovej okupácii v roku 1968, ľudia bez morálky a charakteru, ktorí iniciatívne a ochotne odsudzovali dubčekovských pravičiarov a oportunistov, v okupácii videli bratskú pomoc a na vyzvanie prisahali lásku súdruhovi Husákovi a novému vedeniu komunistickej strany. Vyhlasovali to pri previerkach, ktoré stáli desaťtisíce ľudí zamestnanie a dôstojnosť – ak odmietli opakovať lži. Zamarovského obvinenie je pre ľudí, ktorí si niečo pamätajú – takých ako som napríklad aj ja – obvinením z podlosti a bezcharakternosti.
Odmietol som tomu uveriť.
V novinách ako dlhoročnému priateľovi Vojtecha Zamarovského dali slovo aj mne. Mohol som len potvrdiť to, čo som už napísal: bol to vzdelaný, ušľachtilý, skromný a prajný človek. Oslovila ma aj Česká televízia. Aj na obrazovke som len potvrdil to, čo som povedal v novinách: Zamarovský pre mňa bol a navždy zostane dobrým človekom, a predovšetkým spisovateľom, ktorý nám otvoril nové svety. Ľudia, ktorí dnes napíšu, že radšej nemal písať, ako sa nechať vydierať ŠtB, sú svojím spôsobom ako ŠtB. Pripadá mi hanebné vláčiť blatom človeka, ako bol Vojtech Zamarovský: o to hanebnejšie, ak sa už nemôže brániť. Napísal som to do spomenutých novín, ale odmietli to uverejniť.
To, čo si myslím o Zamarovskom ja, myslia si aj tisícky ľudí, ktorí ho nepoznali osobne, ale zamilovali si ho cez jeho nádherné knihy a tak som sa veľmi nečudoval, keď sa mi ozvalo mnoho ľudí, ktorí so znevážením pamiatky spisovateľa nesúhlasili.
Potom mi však napísali aj Zamarovského priatelia spred šesťdesiat – sedemdesiat rokov, ktorí z komunistického Československa emigrovali a už zostali v zahraničí. A tí jeho správanie za druhej svetovej vojny opisujú celkom inak ako spomínaný článok.
Hlasy spoza železnej opony
Toto mi napísal Pavel Taussig z Frankfurtu nad Mohanom, jedno z osvienčimských detí, ktoré ten najstrašnejší koncentrák – zázrakom – prežili:
„Dočítal som sa, že si sa Vojtecha Zamarovského zastal. Možno Ťa poteší nasledovná informácia: Môjho bratranca Antona Volného (1935-1959, zahynul pri dopravnej nehode) od jesene 1944 do oslobodenia skrývala rodina Zamarovských v Trenčíne. Bol to syn matkinej sestry, do r. 1945 sa volali Weil. Jeho rodičia a mladšia sestra sa v tom čase skrývali v Bratislave a okolí, kde prežili. Antona zachránili Zamarovskí. Bohužiaľ, som sa nikdy nedozvedel, aké pohnútky ich k tomu viedli, ani to, prečo sa rozhodli práve pre toto dieťa. Obávam sa, že sa to už nikdy ani nedozviem, všetci pamätníci medzičasom asi zomreli. S bratrancom Tónom som vyrastal, v rokoch 1946-53 sme chodili do jednej triedy. Boli sme večne spolu, ale o tejto téme sa nikdy nehovorilo: on sa nepýtal mňa, ani ja jeho. Pravda, bezpečne viem, kto ho ukrýval.
Mimochodom: Aj môj svokor, František Mestitz, ktorý žil vo Frankfurte od r. 1972, bol Zamarovského priateľ. Dopisoval si s ním, kým Vojtech Zamarovský vládal písať. Pamätám sa, že svokor mu raz poslal fotku vnukov v našej obývačke, ktorej sa Zamarovský veľmi potešil, pretože za deťmi v našej knižnici zbadal päť svojich kníh.“
Pavel Taussig ma upozornil na ďalšieho v Nemecku žijúceho Slováka, Petra A. Geeringera z Kronbergu. Narodil sa v roku 1925 (z Bratislavy emigroval v roku 1965) a býval blízkym priateľom Vojtecha Zamarovského. Jeho stanovisko je celkom jednoznačné:
Svedectvo priateľa
„S Belom (my sme ho volali len tak) som sa poznal od rokov 1942/3, on študent práv, ja priemyslovák. Býval – a to je podľa mňa jeden z pôvodov jeho intelektu – ako podnájomník vo vile Dr. Neurada, ktorý mal výnimku (ako Žid, poznámka P. D.). Stýkal sa s jeho rodinou a priateľmi, aj s mojimi rodičmi a so mnou. Spriatelili sme sa, boli sme spolu na vysokoškolskej lyžovačke atd. Že bol z ľudáckej rodiny, to bolo známe, so samozrejmosťou sa to vzájomne a s iróniou tolerovalo. Belova sestra bola vydatá za Dr. Galvánka, šéfa kabinetu Šaňa Macha. Keď sa okolo rokov 42/43 situácia zostrovala, Bela sprostredkoval, že Galvánek prevzal Neuradovský byt; Neuradovci išli bývať do domovníckeho bytu a boli chránení. Na jeseň 1944 to už nestačilo; Bela Neuradovcov premiestnil do Trenčianskych Teplíc do domu, ktorý patril starým Zamarovským. Napokon ich niekto udal, dostali sa do Terezina, ale šťastlivo sa vrátili.
K okruhu priateľov Dr. Neurada, patril aj Dr. Juraj (Gyuri) Wolf, chemik a jeho priateľka Erzsi. Bela v zime 44/45 býval na Topolovej (pri Patrónke) v dome, ktorý opustil švajčiarsky obchodný reprezentant Bötschi. Na 1. poschodí žila pani Dr. Mestitzová s dcérkou Katkou a ilegálne jej manžel Franz, neskorší svokrovci Pavla Taussiga. Bela prichýlil aj Erzsi. Niekoľkokrát som ich
navštívil a samozrejme sme vedeli, že hore sa skrýva aj Franz. V zime 44/45 Bela previezol Erszi do Trenčína k rodičom, kde prežila koniec vojny. Potom sa s Gyurim zobrali.
Že Bela bol členom POHG je nezmysel. Skôr bol členom akademického klubu HSLS: možno, ako mnohí ďalší. Neslobodno zabudnúť, že Bela na začiatku 50. rokov v Prahe pracoval na Predsedníctve vlády (Viliam Široký!) a Plánovacom úrade. Vtedy začali akcie proti "buržoáznym nacionalistom" a začali sa vyhadzovať slovenskí intelektuáli. Argumenty o činnosti za Slovenského štátu ochotne obstarávala a nafukovala ŠtB, odtiaľ sú aj niektoré dnešné tvrdenia o Belovi.
Nebolo by vôbec treba sa s tým zaoberať, keby nie nehoráznosť a mizernej žurnalistickej úrovne, za čo považujem tvrdenie a titulok (!), že Zamarovský bol agentom rozviedky. Toto tvrdenie na vzťahuje na čas po roku 1977. Vtedajší Zamarovský bol už úspešný a populárny autor, ale keď chcel na Blízky východ alebo spolupracovať s nemeckou televíziou, potreboval výjazdnú doložku. Vhodná príležitosť pre ŠtB prihovoriť sa: "Dostanete, ak nám donesiete dáke informácie".
Čo Bela doniesol, to sa v článku už nespomína, ale čo sa už mohol dozvedieť "o problematike juhovýchodného krídla NATO " atd., ako tvrdil pplk Grus?
Podľa mojich skúseností je typické pre ŠtB, že jej "pracovníci" už za totality a podľa potreby aj neskôr nafukovali a zveličovali svoju činnosť a teraz to ochotne dodávajú novinárom. V tom je pre mňa negatívna stránka celej aféry!
Toľkoto Vám viem prispieť k Vašim snaženiam obraňovať môjho priateľa. Pre mňa, ktorý Belu a jeho charakter dlhé roky poznal, sa článkom v SME nič nezmenilo.“
Autorita eštébákov
Redakcia, keď odmietla uverejniť moju reakciu, argumentovala okrem iného aj tým, že v článku Zamarovský donášal ŠtB je o členstve v POHG len zmienka, takže sa o tom ja (a moji zahraniční priatelia) zbytočne rozpisujem. Lenže práve tam je podľa môjho názoru kľúč k Zamarovského vynútenej spolupráci s ŠtB. ŠtB bola zločineckou organizáciou, pracovali v nej ľudia bez charakteru a zábran. Museli vykazovať činnosť a tak teda vykazovali – vydierali a klamali. Po revolúcii 1989 som sa v Prahe rozprával so šéfom Inšpekcie Ministerstva vnútra. Rozprával mi strašne veci o scénach, ktoré aranžovali eštébáci, ak chceli prinútiť k spolupráci. Taký je napríklad prípad nemenovaného farára: vzali ho na výsluch do konšpiračnej izby v akomsi hoteli, keď spoluprácu odmietol, vošla do izby mladá žena, zamkla a povedala, ak nepodpíšeš, roztrhám si šaty a bude kričať o pomoc, že ma chceš znásilniť. Ale aj to mi rozprával, ako eštébáci, aby mali za čo piť, napísali do výkazu meno, ktoré vybrali z v telefónneho zoznamu a priložili reštauračný účet z jeho „pohostenia“.
Je strašné, ak sa títo ľudia stali svedkami morálky a ešte strašnejšie, ak ich podlosť znovu ožíva, ak sa jej pripisuje vážnosť, ktorú nemala ani v časoch, keď vznikla.
Spomínaný článok nič konkrétneho o Zamarovského spolupráci nepriniesol, informácia, že spis má 300 strán, nehovorí vôbec nič (kto vie, koľko strán má spis napríklad Dubčeka alebo Havla), za tragické považujem obvinenie, že Zamarovský dal prednosť kariére pred svedomím. Vojtech Zamarovský nešiel za kariérou, Vojtech Zamarovský bol autorom vzácnych kníh: boli by sme oveľa chudobnejší, keby nevyšli, presnejšie povedané, keby sa už toľko spomínanej ŠtB podarilo dosiahnuť, aby nevyšli. Lacné moralizovanie mi prichodí ako ľútosť, že sa im to nepošťastilo.
Redaktorka Českej televízie mi dala otázku, či som proti odtajneniu materiálov ŠtB. Nie, som však proti tomu, aby sa používali bez znalosti okolností, bez možnosti námietky obvinených, neuvážene – na pobavenie čitateľov novín alebo (nezriedka) zo zlomyseľnosti, na skompromitovanie protivníka. Sú to vážne a dôležité dokumenty, ale vyžadujú zodpovednosť a znalosť a najmä kritický prístup k práci ľudí, ktorí päťdesiat rokov otravovali morálku a dnes opäť dostávajú slovo, aby v nových podmienkach mohli pokračovať.
Pavel Dvořák
-------------------
Z ohlasov čitateľov:
S úctov sa Vám chcem poďakovať za článok uverejnený v časopise Život č.35, v ktorom po hanlivých obvineniach v médiách na adresu môjho prastrýka Vojtecha Zamarovského, brata mojej starej mami Margity Galvánekovej - Zamarovskej, ste uviedli relevantné informácie o našej rodine, čím ste aspoň čiastočne očistili meno Vojtech Zamarovský v očiach čitateľskej obce a v očiach jeho obdivovateľov. Stará mama Galváneková - Zamarovská je 85. ročná dáma, ktorá dosť ťažko niesla informácie v tlači o bratovi, aj o svojom otcovi.
VďakaS úctou
Roman Galvánek
Chcela by som sa Vám veľmi pekne poďakovat sa úžasný článok v časopise Život. Nikdy som nepoznala pána Zamarovského osobne, ale jeho knihy som si zamilovala už v detstve ešte predtým, ako som si zamilovala tie Vaše.
Veľmi ma potešilo, ako ste sa ho zastali, obzvlášť, keď on sa už nemôže brániť.
Miriam Rukovanska
Nasledovný ohlas je reakciou na vystúpenie Pavla Dvořáka v Českej televízii.
Váženy pán Dvořák,
včera som na ČT videl Vaše vyjadrenie o Zamarovskom: bola by to veľká škoda pre slovenskú, českú, európsku kultúru, ak by nemohol cestovať, ale myslím si, že vo Vašom vyjadrení niečo chýbalo. Sme najprv ľudia, až potom spisovatelia, hudobníci, právnici, lekári... Nemožno neľudské alebo morálne pochybné činy ospravedlňovať talentom niekoho. Veď možno aj Dr.Mengele bol šikovný a kreatívny lekár donútený mašinériou moci k svojim pokusom (to je však ten najkrikľavejší príklad). Naproti tomu mnohí (napr. v poslednej dobe oslavovaní Nelson Mandela, alebo Ghandi), ktorí mali talent, genialitu, sa mnohokrát vzopreli moci a o to viac sú inšpiráciou a príkladom pre nás, ľudí s menším talentom a menšou odvahou. Lebo odvaha je v živote (a dejinách) veľmi dôležitá a zbabelosť robí z človeka poľutovaniahodného tvora, často až na úrovni zvieraťa. Ak Dr. Zamarovský dlhé roky pracoval pre komunistické tajné služby a polície a napr. okrem iného tým vraj mohol prispieť k vyostreniu turecko-gréckeho konfliku ohľadne Cypru (čo sa dotklo životov mnohých ľudí), potom jeho slová o kalokagathii (súlad telesnej a duševnej krásy, teda dobra) majú zvláštnu trpkú príchuť.To však nič neuberá na kvalite jeho kníh a práce historika a spisovateľa - na kvalite človeka, ktorý svojimi knihami napĺňal ideálmi iných, však uberá výrazne. Lebo ak špinavosti budeme donekonečna ospravedlňovať a bagatelizovať (pre Slovensko tragicky typické), tak potom existuje riziko, že z nás bude tupé stádo bez cti a kultúry, ktoré - vzhľadom na nepotrebu ideálu odvahy a iných - nebude považovať za potrebné ani siahnuť po knihách o Sumere, Olympijských hrách, ci egyptských bohoch a kráľoch.Veď načo aj? - bude sa pýtať takýto druh ľudí.
S pozdravom Rudolf Šuran
Odpoveď Pavla Dvořáka:
Načali sme veľmi vážny problém, na ktorý všeobecné riešenie nejestvuje, všetky také prípady sú jedinečné a sebe nepodobné. Ja neviem čo spáchal Zamarovský, a ani sme to nedozvedeli (a možno to ani nebude náhoda, ale v súčasnosti obľúbená metodika), ja môžem súdiť o len takom Zamarovskom, akého som poznal a tomu zodpovedalo aj moje svedectvo (ktoré som mimochodom nevidel, a tak teda ani neviem, čo v ňom odznelo). Jan Hus bude po všetky časy predmetom národnej hrdosti Čechov a aj ja sám ho obdivujem. Ale nie je to jediný postoj, Galileo si svoj názor nechal až po tribunále, "a predsa sa točí!". Ale v čom sa asi zhodneme obaja, lebo ja Váš názor rešpektujem, že totiž práve tribunály si zasluhujú hlboké odsúdenie, v Husovom, Galileiho aj v Zamarovského prípade. A to sa nedeje a to som skúsil reklamovat aj v mojom príspevku, ale neviem, či to tam nechali.
Dvořák
Ďakujem za odpoveď. Samozrejme nechcem nikoho odsudzovať nespravodlivo. Dali aj reakciu jeho syna.Ten v podstate povedal, že to robil, lebo mal strach. V istom zmysle komunistický režim v tej dobe bol obludnejší ako stredovek (ak vôbec ten bol temný a obludný - ide o klišé našej doby). Ak by sa Hus nedal vylákať do Kostnice, a ostal by v Čechách, tak by sa mu asi nič nestalo. Ak to preženiem, jeho situácia bola možno "ľahšia" ako mnohých, ktorí vzdorovali moci komunizmu. Zomrel "efektne" v ohni hranice a jeho dielo a odvaha sú živým odkazom dodnes. Mnohí zabudnutí hrdinovia 20.storocia, ktorí vzdorovali štátnej moci na našom území, museli podkurovať v kotolni, nesmeli písať a učiť (čo Hus, Wycliffe atď.mohli - obaja boli pod ochranou šľachty a kráľa, na zlosť pápeža), ich rodiny trpeli, deti nesmeli študovať atď. V tomto ohľade bol stredovek pluralitnejší a "liberálnejší" ako naše moderné diktátorské režimy. S úctou Šuran
Musím sa opakovať: všetky prípady sú jedinečné. Som historik a usilujem sa byť presný. Novinár musí byť rýchly a povrchnosť mu neprekáža. Ani Sme neprekáža, že uverejnili len všeobecné obvinenia, konkrétneho celkom nič. Možno sa k tomu vrátia, ale za článkom vidím strach autora, aby ho niekto nevyfúkol. Mňa ako historika by napríklad zaujímal aj vzťah otca a syna (zhodou okolností ho poznám), novinára nemusí. Ale ak sme sa dostali k Husovi, pozrite si Kostnickú kroniku, ktorú som práve vydal a dozviete sa, aké je to aj v jeho prípade zložité a zaujímavé. Verte mi, že fakty sú vždy najdôležitejšie, až na ich základe možno zovšeobecňovať a moralizovať (a aj to nie v každom prípade), preto je ich poznanie vždy najdôležitejšie.
Srdečne pozdravujem, Dvořák
« Späť
Komentáre sú zobrazené iba zaregistrovaným a prihláseným používateľom.
NÁKUPNÝ KOŠÍK